...S praktikami podobnými eutanázii sa stretávame už u primitívnych kmeňov. Jeden príklad za všetky. Napríklad u Batakov na Sumatre zostarnutý otec vyzval deti, aby ho zjedli; nechal sa zhodiť zo stromu ako zrelé ovocie, potom ho príbuzní usmrtili a skonzumovali. Podobnú prax „odhodenia" neduživých pretrvala aj v Ríme až do cisára Valencia, napríklad Valerius Maximus nám s radosťou oznamuje, že senát mesta Marseille uchovával štátny jed. Samovražda, ako vec cti a vražda človeka zo súcitu sa udržali a presadzujú sa v spoločnosti prakticky do dnes.
V roku 1955 Benedetto Gepponi strelil do srdca svojej žene „trpiacej" na bolesti, ktoré sa nepodarilo definovať (pitva nepreukázala nič abnormálne). Dotyčný muž bol okresným porotným súdom v Alpách oslobodený. Podobných prípadov bolo samozrejme oveľa viac a vo všetkých prípadoch bol čin ospravedlňovaný súcitom.
Zákon o Práve pacienta na vlastné rozhodnutie z roku 1990 požaduje, aby organizácie, ktoré poskytujú zdravotnú starostlivosť a sú súčasťou Medicare alebo Medicaid, pri príjme umožňovali každému pacientovi podpísať „súhlas vopred".
V roku 1991 kniha Final Exit, poskytujúca výslovné návody na spôsob samovraždy, bola bestsellerom, ktorému sa urobila rozsiahla publicita v médiach. Viacero prípadov smrti - aj detí - možno pripísať na vrub návodov, ktoré šíri spomínaná kniha. Holandsko zrušilo trestnosť eutanázie už v 70. rokoch. Nové znenie zákona, odhlasované 15.4.1994, dovoľuje lekárom slobodne vykonávať eutanáziu s podmienkou, že vec oznámia súdnym orgánom formou dotazníka, kde sú povinní uviesť dôvody svojho rozhodnutia.
Je isté, že otázka eutanázie súvisí s procesom sekularizácie, s ústupom viery a s poklesom vplyvu cirkví. Naša spoločnosť sa už veľa rokov pozastavuje nad pojmom pokroku. Pocit moci, čo priniesol rozmach vedy a techniky, priviedol našich súčasníkov k názoru, že smrť je akási nehoda alebo nefunkčnosť, ktorej sa musí dať odpomôcť. Okrem toho strata náboženského zmyslu spôsobila, že človek stratil povedomie vlastnej kontingencie (t.j. náhodnosti svojej existencie), a nárokuje si plne disponovať sám sebou, svojím životom i svojou smrťou. Eutanázia je únik pred bolesťou a agóniou: predtým však než sa o ňu konkrétne požiada, prichádza najskôr na myseľ.
Ľudia dnes už nezomierajú doma, ale v nemocnici. To prispelo k odľudšteniu smrti. Pre techniku sa zabudlo na ľudský rozmer smrti. Človek, ktorý umiera sám v nemocnici, trpí a práve toto utrpenie ho môže priviesť k dožadovaniu sa eutanázie.
Takéto vážne rozhodnutie pod tlakom bolesti a strachu, nemôže byť nijak ľudsky, morálne a ani právne akceptovateľné. Stali sa prípady kedy sa sami obvinení priznali pod nátlakom polície k rôznym zločinom, čo nemohlo byť a to veľmi správne, právne akceptovateľné. Ak totiž samotné právo a spravodlivosť urobia tak zásadné zmeny v systéme ochrany života špatným smerom, poprú samé seba a strácajú tak svoj pôvodný význam pre spoločnosť. Táto filozofia smrti potom ako mor zasiahne všetky vrstvy spoločnosti a samotný priestor pre akékoľvek slobodné rozhodovanie sa môže významne zúžiť. Svojvoľné odpratávanie „prebytočných a neproduktívnych" tak nemusí zostať už len neblahým predpokladom.
zdroj: Potrat a eutanázia, Pápežská rada pre rodinu 148 str., Vatikán 1997, Serafín 2002, ISBN: 80-88944-54-6