Čas sa v tebe do večnosti zrútil
a môj vzdych ti kĺže claviculou ako víno z preša.
Úsvit tetuje mi v očiach ópiové pstruhy.
Nádych... do výdychu nové citoslovce vešia.
Akoby sa život na mňa rozpomínal,
padám do osnovy galaktických letokruhov.
Smrť je iba nevidomá balerína
a svet prelud za hranatou nulou.
Do minút sa skryla desatinná čiarka fantázie.
Radodajné peklo prázdnych stránok.
Dáva... zároveň však z teba žije.
Je deň prvý. Tma sa mení vo farebné áno.
Strach je diera do prázdneho vreca,
krása, zo slávika vytrhnuté noty.
Ako keď ti v hrudi zhasne svieca,
prepíše sa básnik do ničoty.